Babička

Dokumentární film pro mírně zvrhlé diváky

Film o ženě, která se musí vyrovnat nejen se stárnutím
55letá Tamara má už dost mužů své generace, které vidí jako neustále rozumující, zatrpklé a zbavené všech ideálů.

Podává si inzerát: Zralá, mírně zvrhlá žena, hledá chlapce od 18ti do 24 let.

Přihlásilo se jí 650 chlapců. Od té doby nedělá nic jiného, než že třídí inzeráty, vybírá si chlapce a setkává se s nimi. Záhy zjišťuje, že jim nahrazuje matku, učitelku sexu i léčitelku duše.

 

Tento film je o ženě, které se začíná míchat život babičky s milostným životem.

 Příběh útěku před smrtí k sexu.

 

Rozhovor se Zuzanou Piussi, režisérkou filmu Babička:

 

1) Jakým způsobem jste se s Tamarou seznámila a kdy Vás napadlo natáčet o ní dokument? Jak dlouho se film natáčel a kolik bylo natáčecích dnů?

 Tamara mi raz zatelefonovala a poprosila ma, či by som s ňou a jednou českou režiserkou nespolupracovala a nenapisala dialogy do filmu. Scenár sa mi zdal zlý, ale s Tamarou som sa skamarátila. Keď začal jej burlivý život, hneď som jej povedala, že to čo prežíva je pre mňa ten pravý film, na ktorom chcem robiť. Navrhla som jej, aby sme napísali scenár. Tamara mi vždy veľmi vtipne popisovala všetky podrobnosti. Písali sme scenár a při tom sa zabávali. Raz mala dohodnuté stretnutie a ja som si sadla k susednému stolu a tvárila som sa, že ju nepoznám. Tamara na chlapca kričala, aby som počula dialógy. Aj keď som herečka, nevydržala som tú hru a vyprskla som od smiechu.

            Nikdy si racionálne nevytýčim, o čom by som mala točiť a málokedy sa na niečo absolútne upnem, nechávam svojim námetom voľný priebeh. Som nadšená z viacerých tém, vždy ich mám niekoľko rozpracovaných, robím aj viac filmov naraz. Neviem prečo, ale je to tak. Keď sme scenár dopísali, rozmýšlala som, či by Tamaru nemala hrať iná žena. Presne kvôli tomu, načo sa pýtate, aby som nemusela rozmýšľať o tom, či som hyena. Moja suseda je Zuzana Kocúriková, vždy ju pozorujem jako chodí na ihličkových opätkoch a v červenom norkovom kožuchu hore kopcom. Myslím, že by babičku tiež zahrala veľmi dobře, ale bol by to iný film. Neviem či lepší, nebol by to ale dokument.

 Pýtala som sa Tamary či chce, aby ju hrala herečka, ale ona to odmietla. Veľmi chcela hrať.Tak bolo rozhodnuté. Musím povedať, že som sa bála, pretože viem, že keď člověk hrá sám seba, tak sa neuvoľní, chce sa prezentovať čo najlepšie. Chce vidieť seba v tom svojom zrkadle, nie v tom skutočnom. A ja nechcem točiť prezentácie. Keby Tamara nechcela dať do filmu všetky svoje pocity, nemalo by zmysel to točiť. Poviem pravdu, bol to veľakrát aj boj. Nemám dobrú povahu, neviem byť diplomatická, aj keď mám slabý hlas, sypela som na ňu o to intenzívnejšie.

             Film sme natáčali asi dva, tri mesiace a po roku som niektoré scény dotáčala. Myslím, že spolu 25 filmovacích dní.

 

2) Jak jste se stavěla k jejímu nápadu podat si inzerát hledající mladého partnera? Podporovala jste ji nebo jste jí nápad rozmlouvala?

 Som člověk čo pozoruje. Nikdy nebudem nikomu hovoriť jako má žiť, ja sama som na to ešte neprišla. Tamaru som fascinovane počúvala, keď si kládla tú svoju otázku a odpoveď si obhájila: Je lepšie žiť v zaprdenom vzťahu so starým chlapom, alebo je lepšie mať neistý vzťah s mladým a vychutnať si ho pokým to trvá?

 

3) Jak jste se tak blízko dokázala dostat do Tamařina soukromí? Musela jste ji přesvědčovat? Jaká myslíte, že byla její motivace k tomu pozvat Vás spolu s kamerou do svého života?

Tešili sme sa, že urobíme film, nikoho som nikdy nepresviedčala. Keby som presviedčala, nedopadlo by to dobře. Chcem aby presviedčali mňa. Tamara vie, že také pocity jako má ona, má aj veľa iných žien. Chcela o tom hovoriť, ale aj o chlapcoch, ktorí sa na inzerát prihlásili. Ja som sa dostala do Tamarinho súkromia a Tamara sa dostala do môjho súkromia.

 

4) Jaké pocity jste prožívala při natáčení a po něm při cestě domů?

Vždy keď točím, myslím na to, jako sa film skladá. Rozmýšľam o filme stále, som jako pilot, co robí viac úkonov naraz. Mám dve deti, tak mám veľa povinnosti a vykonávam rôzne činnosti, při tom myslím na film. Nakupujem, upratujem, varím, žehlím...musela som si vymyslieť robiť film, ináč by som tento život ťažko prežila, je to moja záchrana. Doporučujem všetkým ženám v domácnosti. Niekedy boli dni, keď som sa tešila z toho čo som natočila a občas som smutná, lebo mi to nevyjde. Svoje filmy si točím sama, kameru držím ja, tak najviac zúrim na seba, tak nemusím lámať prsty kameramanovi.

 

5) Odnesla jste si sama pro sebe nějaký důležitý poznatek nebo zážitek? Čím Vás obohatila Tamara?

Určite sa bojím starnutia. Priznávam. Ináč by som taký film nerobila. Nemám recept na krásnu starobu. Človeka môže zachrániť před sebaponižovaním iba jasná, sebakritická hlava a láska. 

 

6) Jaký pocit máte z výsledného filmu a o čem podle Vás vypovídá?

Kde je kvalita citového života? Třeba sa naučiť nie lan starnúť, ale aj byť mladý. Všetko sa dá urobiť lepšie, toho pocitu sa nedá zbaviť. Film vznikal před kamerou, chcela som, aby bol autentický. Mám rada knihy, filmy, o ktorých môžem rozmýšľať, ktoré mi nedávajú návod, tézu. Neznášam psychologizovanie. Teším sa na to, keď za dvadsať rokov budem vedieť, prečo som tento film točila.

 

7) Jak vidíte sebe sama za dvacet let?

 Keď nebudem chorá, dementná, alebo mŕtva, tak budem robiť filmy a divadlo, aby som sa zachránila.

 

 

 

 

  

Rozhovor s Tamarou Archlebovou, hlavní představitelkou a spoluautorkou scénáře:

1) Jak jste se seznámila s režisérkou filmu Zuzanou Piussi? Za jakých podmínek došlo k rozhodnutí natočit o Vašem životě film?

Chodili sme (a chodíme) do tej istej reštaurácie, kam chodí veľa umelcov. Asi rok som ju pozorovala, lebo sa mi zdala zaujímavá, neskôr som ju oslovila, keď sedela so skladateľom Iľjom Zeljenkom, o ktorom robila dokumentárny film. Od začiatku som cítila, že niekedy budeme spolupracovať (vtedy som už mala za sebou jeden filmový scenár…).

 

2) Ve filmu říkáte, že Vám muži Vašeho věku nic neříkají. Co si o nich myslíte a v čem mají podle Vás výhody a nevýhody muži kolem dvaceti let?

Samozrejme, nechcem ich hádzať všetkých do jedného vreca, nikdy nie je v poriadku, keď sa generalizuje. Mala som však také životné skúsenosti, že som sa vo viacerých z nich sklamala, alebo neskôr, že som sa s nimi necítila dobre. Dôvody rozoberám vo filme (hlavný dôvod, že mnohí z nich sú rozčarovaní životom a následne neraz nevrlí, ba aj zlomyseľní; veľká časť mojej generácie príliš obľubuje aj alkohol, na čo som dosť alergická). Isteže aj starší muži majú svoje výhody a nevýhody, podobne, ako mladí. Mladé dievčatá často vyhľadávajú starších mužov, najmä ak v nich hľadajú náhradu za otca (horšie, ak kvôli peniazom…). Zrelé ženy naopak, neraz hľadajú náhradu za svoje deti, ktoré od nich odišli, uspokojujú svoj materinský pud (ten je u mňa mimoriadne silný…). Som typ, ktorý sa stále potrebuje o niekoho starať, ochraňovať ho, byť nežná, vytvárať teplo domova.

 

3) Hlavním bodem filmu je Vaše podání inzerátu, ve kterém hledáte mladého chlapce. Hledala jste v tu chvíli opravdový vztah nebo jste neměla tak vysoká očekávání? Podařilo se Vám nakonec najít toho, koho jste hledala, ať už skrze inzerát nebo bez něj?

Tomu dianiu predchádzalo to, že som sa vážne zamilovala do mladého chlapca, s ktorým som sa nepravidelne stretávala takmer tri roky. Keď som oňho prišla (nechcem uvádzať dôvody), som si hľadala niečo podobné. Dlhšie som nemala nikoho, potom prišla tá rada, aby som si hľadala cez NET. Sondovala som, akí chlapci reagujú na ponuky zrelých žien a z akého dôvodu. Zistila som, že veľké percento ich hľadá náhradné mamičky. Pritom som neplánovala love story, ale ani ho nevylučovala. Nerada plánujem veci. Žijem spontánne, ako sa mi to zdá v tej chvíli najvhodnejšie. Cez inzerát som si našla niekoľkých milých a sympatických chlapcov, či už milencov, alebo priateľov navždy. Nakoniec ma však to obdobie hľadania a stretávania sa s mladými (asi po dvoch rokoch) prešlo. Začala som mať pocit, že ma to už otupuje, že sa všetko opakuje. Po pár mesiacoch som si náhodne našla vekovo primeraného priateľa (tiež o niečo mladší odo mňa), s ktorým si rozumiem. Spája ma s ním najmä spoločný záujem o hudbu, ale aj to, že je nezvyčajne citlivý a pozorný.

 

4) Jaká byla Vaše motivace pozvat si Zuzanu s kamerou až k sobě do bytu a do ložnice? Neměla jste někdy chuť filmování ukončit?

Nápad, nakrútiť film o týchto mojich skúsenostiach, vzišiel od Zuzky Piussi, ktorej sa zrejme páčilo, že po dvoch rozvodoch, ktoré ma takmer položili, som sa dokázala pozviechať a po tom, ako som roky sama vychovávala svoje dve deti, som ožila a začala som sa venovať tomu, čo ma teší, vrátane písania, tanca a najnovšie aj spievania. Prijala som jej ponuku, a spolu sme napísali scenár, ktorý si mal zachovať atribúty dokumentárneho filmu, pričom by nezodpovedal realite 1:1. Vždy som túžila hrať sama seba vo filme, a teraz sa mi to splnilo. Nepopieram v sebe istú dávku exhibicionizmu (napr. rada tancujem sama verejne, nechávala som sa fotiť), takže som súhlasila s tým, že kamera mi pôjde až na kožu a odhalí mnohé z môjho intímneho života, resp. z toho, čo sme nainscenovali. Nemala som chuť, ukončiť filmovanie, naopak…

 

5) Jak Vás natáčení se Zuzanou Piussi obohatilo? Pomohlo Vám natáčení nebo sama Zuzana v něčem? Myslíte, že Vás natáčení a Vaše hledání v něčem změnilo?

Možno to, že som v tom filme veľa vypovedala o svojich pocitoch, pohnútkach a zážitkoch, bolo pre mňa aj akousi psychoterapiou, podobne ako moje básne či poviedky, v ktorých sa tiež dosť odhaľujem. (Podobnú úlohu zohráva u mňa od malička aktívny kontakt s hudbou). Možno bolo dobré, že som sa videla v spätnom zrkadle, miestami sa mi zdalo, že moje správanie vyznieva trápne a nedôstojne.

 

 

 

 

 

 

 

6) Jaký máte pocit z výsledné podoby filmu a nese podle Vás nějaké poselství nebo zprávu pro diváky?

Celkom dobrý. Páči sa mi hlavne, ako narábala Piussi s kamerou, nesilená atmosféra s ponechaním dojmu, že ide o čistý dokument a to, že je to úprimné, nehrám sa tam na nič. Možno to by mohlo byť akési posolstvo, dodať odvahu ľuďom, byť sami sebou, žiť si svoj život, nepredstierať, že sme dokonalí, nenechať sa zvalcovať ranami, ktoré život asi každému prináša, pokiaľ sa dá, tešiť sa zo života. Ja sa teším aj z úplnych maličkostí, ako dieťa. 

 

Rozhovor s Čestmírem Kopeckým, producentem filmu Babička:

1) Jak jste se seznámil se Zuzanou Piussi a proč jste se rozhodl podpořit její film Babička?

Zuzanu stejně jako její sestru a další znám z Divadla Stoka. Viděl jsem její tři předchozí filmy a okouzlily mne. Je to úplně jiný pohled na dokument než znám.

 

2) Jak jste vy jako producent prožíval natáčení a postprodukci? O co jste se staral vy, čím jste filmu pomohl?

Myslím, že jsem se snažil pomoci hledat způsob jak pomoci ukázat příběh Tamary Archlebové.

Zuzka dostala relativně volný prostor v tom, jak bude natáčet a domlouvali jsme se hlavně na tom, co si z filmu má odnést divák. Tentokrát jsem si dlouho hledal v příběhu to, v čem je to také můj problém.  

 

3) Ve filmu si Tamara podá inzerát, ve kterém hledá mladého chlapce. Někteří však odmítli natáčení, a někteří natočení si to později také rozmysleli. Jak jste řešil takové situace? Byl nějaký obecný rozdíl mezi vzorkem mužů, kteří k natáčení svolili a kteří jej odmítli?

Tamara má volnost interpretovat nakolik jde o dokument, stylizovaný dokument či dokonce o fikci. Problém byl někdy i s etikou toho, co bylo natočeno i když jsme souhlas už měli. Překvapila mne četnost odpovědí na relativně lascivní nabídku k seznámení.

 

4) Proč si myslíte, že film bude pro diváky zajímavý?

Zajímavý je mírou sympatií a upřímnosti, které má režisérka k hlavní protagonistce.

 

5) Čím Vás osobně obohatil nebo ovlivnil film Zuzany Piussi a v čem Vás obohatila nebo ovlivnila sama Zuzana?

Kromě toho, že jsem se seznámil s pro mne novým pohledem na dokument, mne ovlivnila Zuzana i jako člověk.

 

6) O čem podle Vás film vypovídá? Má nějaké poselství?

Tamara je jako my všichni a v příšerném světě chce a občas i dokáže být šťastná. Za většinu věcí si může sama.

To, že je film veselou a komickou přehlídkou eroticky lačných mlaďoučkých nápadníků jen podtrhuje to, že přitažlivost žen nemusí být jen jejich zásluha.

Poselství, které se dá vyslovit, film naštěstí nemá.